Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/31/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201787 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014201787.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: J. Y. P., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Ukrajiny, podľa vlastného udania v krajine pôvodu naposledy bytom K., N. G. XXX, B. S., C. R. H. J. E. XX, R., zastúpeného pánom Mgr. Jurajom Köllnerom, advokátom so sídlom Koceľova 14, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 23.10.2014 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-414-33PO-Ž-2013 zo dňa 9.9.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-414-33PO-Ž-2013 zo dňa 9.9.2014 odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len“ zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zostávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva z Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. Opísal v konaní zistený stav veci a ďalej uviedol, že pokiaľ bol navrhovateľ v roku 1992 napadnutý páchateľmi trestného činu (voči ktorým ako policajt zasahoval), takéto ich konanie nekorešponduje s dôvodmi poskytnutia medzinárodnej ochrany vo forme azylu. Naviac tiež, ak štátne orgány krajiny pôvodu navrhovateľa neostali nečinnými i keď sa im nepodarilo páchateľov útoku vypátrať. Odporca tiež poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ vycestoval z Ukrajiny v roku 1993 zjavne z ekonomických dôvodov. K tvrdeniam navrhovateľa o problémoch, ku ktorými malo dôjsť počas jeho pobytu na Slovensku odporca uviedol, že pokiaľ k nim došlo, tieto neboli dôvodom jeho odchodu z krajiny jeho pôvodu. K tvrdeniam navrhovateľa, týkajúcich sa na Ukrajine vyhlásenej mobilizácie odporca dôvodil, že táto sa týkala osôb do 50 rokov veku a teda aktuálne sa táto mobilizácia navrhovateľa netýka. Pokiaľ ide o výrok, ktorým rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. K bezpečnostnej situácii na Ukrajine odporca uviedol, že jej zhoršenie sa týka výlučne iba niektorých východných regiónov, teda sa netýka Zakarpatskej oblasti, odkiaľ navrhovateľ pochádza. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 23.10.2014, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Uviedol v ňom, že rozhodnutie napadá z dôvodov ust. § 250j ods. 2 písm. a), b), c), d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). V ďalšom argumentoval, že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľ už 4 roky nedostal žiadnu výhražnú sms správu, avšak nezobral v úvahu to, že navrhovateľ zmenil telefónne číslo svojho telefónu. Tiež vytýkal odporcovi, že na jednom mieste odôvodnenia konštatoval vysokú mieru korupcie na Ukrajine, avšak v ďalšom dôvodil, že nevypátranie vinníkov útoku nemožno pripisovať pasivite ukrajinskej polície. Poukázal tiež na skutočnosť, že odporca na jednej strane argumentoval možnosťou interného presídlenia sa navrhovateľa a na druhej strane odporca použil argument relatívnej bezpečnosti oblasti Ukrajiny z ktorej navrhovateľ pochádza. V závere podaného návrhu vo všeobecnosti poukázal na nesprávny a neodôvodnený záver odporcu o nenaplnení predpokladov poskytnutia doplnkovej ochrany. Podaním zo 14.11.2014 súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 25.11.2014 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. S poukazom na napadnuté rozhodnutie v krátkosti opísal v konaní zistený stav veci. Poukázal pritom na skutočnosť, že navrhovateľ on azyl požiadal až potom, ako bol v roku 2013 zadržaný slovenskou políciou z dôvodu nelegálneho pobytu, že v krajine pôvodu nebol trestne stíhaný a že nemal žiadne problémy s ukrajinskými štátnymi orgánmi. Zdôraznil, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie medzinárodnej ochrany v zmysle zákona o azyle, resp. Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov. Súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. Krajský súd v Bratislave (ďalej len súd) rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania (§ 250f Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení - O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods.3 zákona o azyle, § 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) a za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-414/PO-Ž-2013 z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľ v priebehu vstupného pohovoru (konaného 10.9.2013) uviedol, že v rokoch 1984 - 1989 pracoval na Ukrajine ako policajt. V roku 1987 sa podieľal na zákroku proti mladým páchateľom trestného činu. Títo boli následne odsúdení, pričom po ich prepustení z väzenia v roku 1992 prišli za navrhovateľom a zbili ho. Podal na nich trestné oznámenie, ale nič sa nestalo. Neskôr sa dozvedel, že otec jedného z nich mal priateľa, ktorý ako náčelník polície pracoval v Užhorode. V roku 1993 prišiel na Slovensko z jediného dôvodu - za prácou, pretože jeho priateľ mal na Slovensku firmu. Neskôr navrhovateľ uviedol, že dôvodom jeho odchodu bolo vyhrážanie sa mu zo strany spomenutých páchateľov trestného činu. Následne sa trikrát vrátil na Ukrajinu a opätovne pricestoval na Slovensko. V roku 1994 vycestoval na rok do Moldavska za prácou. Následne opakovane cestoval striedavo na Ukrajinu, na Slovensko, do Moldavska a Ruska - za účelom práce. Tiež uviedol, že niekedy v roku 2010 v Senci prišli za ním dvaja Ukrajinci (Stepan a Jurij), ktorí ho zbili a nútili ho podpísať dlžný úpis na sumu 50 000.- eur, čo však odmietol. Tiež sa mu vyhrážali, že inak ho zabijú. Vyslovil domnienku, že tento incident súvisel s problémom, ktorý mal na Ukrajine. Tento incident na (slovenskej) polícii nenahlásil. Ako ďalší dôvod žiadosti uviedol dôvod ekonomický - na Ukrajine sú nízke platy. Dňa 26.9.2013 odporca vo veci jeho žiadosti rozhodol tak, že navrhovateľovu žiadosť zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Tunajší súd rozsudkom č.k.: 8Saz/67/2013-26 z 15.1.2014 toto rozhodnutie potvrdil. Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší súd slovenskej republiky rozsudkom 1Sža/10/2014 z 29.4.2014 rozsudok tunajšieho súdu zmenil a súčasne rozhodnutie odporcu z 26.9.2013 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie a uložil odporcovi vykonať dokazovanie výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine jeho pôvodu s dôrazom na posúdenie existencie bezpečnostného rizika. Následne odporca 13.8.2014 uskutočnil s navrhovateľom doplňujúci pohovor. V jeho priebehu navrhovateľ uviedol, že niekedy v októbri 1987 zadržal ako policajt páchateľa prepadu podniku, za ktorý skutok bol tento muž aj odsúdený. V roku 1992 ho napadli dvaja muži z ktorých jeden bol synom odsúdeného páchateľa. Túto udalosť navrhovateľ nahlásil na polícii, ktorá jeho oznámenie prijala. Páchateľov útoku polícia nevypátrala - podľa navrhovateľovho presvedčenia sa tak stalo preto, lebo páchatelia mali v Užhorode „známeho nejakého vysokého policajta“. Do inej oblasti Ukrajiny sa nepresídlil, nakoľko jeho kolega pochádzajúci z Kyjeva mu to neodporučil a povedal mu že táto vec je „moc zamotaná“. Preto radšej z Ukrajiny odišiel. Po príchode na Slovensko o azyl nepožiadal, lebo nevedel, či tu ostane. Tiež sa bál, že ak by požiadal o azyl, bol by zo Slovenska vyhostený. Tiež uviedol, že si zmenil telefónne číslo a už asi 4 roky nedostal žiaden výhražný telefonát a že o tom hovoril už vo vstupnom pohovore. Ďalej uviedol, že si myslí, že v prípade návratu na Ukrajinu by bol povolaný do armády a musel by bojovať, čo však odmieta. Na otázky jeho zástupkyne týkajúcu sa jeho napadnutia na Ukrajine odpovedal, že ho prepadla mafiánska skupina „Holubi“ a že túto viedol bývalý policajt s prezývkou „Jeleň“. Na sugestívnu otázku položenú jeho zástupkyňou, týkajúcu sa navrhovateľovho prepadu na Slovensku (či si myslí, že ľudia ktorý ho prepadli na Slovensku boli z tejto skupiny) odpovedal, že určite, pretože ich pozná, jeden sa volal Stepan a druhý Jura. Na ďalšie otázky položené zástupkyňou navrhovateľa tento odpovedal, že nie je v kontakte so svojou rodinou, pretože mu ukradli telefón, že niekedy v roku 2013 jeho otec podal sťažnosť na ľudí, ktorí chodil k nim domov a pýtali sa na neho (navrhovateľa), že útok ku ktorému došlo na Slovensku na polícii nenahlásil a že niekto zapálil bufet jeho priateľky. Slovenská polícia požiar vyšetrovala, ale páchateľa nevypátrala. Okrem informácii o krajine pôvodu navrhovateľa, ktoré odporca vyhľadal a do spisu založil pred vydaním v poradí prvého (zrušeného) rozhodnutia odporca vyhľadal a do spisu založil informácie, pochádzajúce z rôznych zdrojov, ktoré sú obsahovo zamerané na bezpečnostnú a vnútropolitickú situáciu v Ukrajine a v regióne západnej Ukrajiny, na čiastočnú mobilizáciu vyhlásenú 22.7.2014 (muži pod 50 rojkov veku), na ev. riziká návratov neúspešných žiadateľov o azyl, na existenciu organizovaného zločinu a korupcie, na slobodu pohybu a pobytu na Ukrajine. Podľa ust. § 13 ods.1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods.1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K bližšie nešpecifikovanej námietke podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. (že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov): Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Celé napadnuté rozhodnutie, teda tak jeho výrok ako aj odôvodnenie je formulované logickým a zrozumiteľným spôsobom. Bez akejkoľvek pochybnosti je z neho zrejmé, akým spôsobom a aký skutkový stav bol v konaní zistený, ako takto zistený stav odporca vyhodnotil a aký právny záver z takéhoto posúdenia prijal. Toto posúdenie napadnutého rozhodnutia sa vzťahuje tak na jeho časť vzťahujúci sa na výrok o neudelení azylu, ako aj na neposkytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi. K bližšie nešpecifikovanej námietke podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. ( že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci): Ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. Ako to je zrejmé tak z obsahu napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu samotného azylového spisu, odporca zákonným spôsobom (opakovane) vypočul navrhovateľa k dôvodom jeho žiadosti o azyl a to aj s poukazom na usmernenie vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku z 29.4.2014. Navrhovateľovi (a aj jeho právnej zástupkyni) bol poskytnutý dostatočný časový priestor na prezentovanie a objasnenie dôvodov jeho žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Odporca po zrušení v poradí prvého jeho rozhodnutia v prejednávanej veci doplnil dokazovanie vyhľadaním relevantných informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, ktoré sú obsahovo zamerané na bezpečnostnú a vnútropolitickú situáciu v Ukrajine a v regióne západnej Ukrajiny, na čiastočnú mobilizáciu vyhlásenú 22.7.2014, na ev. riziká návratov neúspešných žiadateľov o azyl, na existenciu organizovaného zločinu a korupcie, ako aj na slobodu pohybu a pobytu na Ukrajine. Podľa názoru súdu takto dostatočne zistený stav veci odporcom umožňoval odporcovi objektívne a so znalosťou veci navrhovateľovu žiadosť posúdiť a rozhodnúť o nej. K námietke podľa ust. § 250j ods. 2 písm. b) O.s.p., (že zistenie skutkového stavu veci z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu) - že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľ už 4 roky nedostal žiadnu výhražnú sms správu, avšak nezobral v úvahu to, že navrhovateľ zmenil telefónne číslo svojho telefónu: Podľa názoru súdu aj táto námietka nie je dôvodná. Súd po oboznámení sa s obsahom na vec sa vzťahujúceho administratívneho (azylového) spisu odporcu dospel k záveru, že niet rozporu medzi spisom a napadnutým rozhodnutím. Pokiaľ ide o konkrétnu námietku (že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľ už 4 roky nedostal žiadnu výhražnú sms správu, avšak nezobral v úvahu to, že navrhovateľ zmenil telefónne číslo svojho telefónu) súd konštatuje, že skutočnosť, že odporca v texte odôvodnenia neuviedol, že navrhovateľ si podľa jeho vyjadrenia zmenil telefónne číslo svojho telefónu nie je možné kvalifikovať ako rozpor so spisom. Súd pri posúdení tejto námietky vychádzal z logického predpokladu, že navrhovateľ páchateľom útoku (ku ktorému došlo na Slovensku) neoznámil svoje telefónne číslo. Ak ho i napriek tomu získali, rovnakým spôsobom (ak by mali na tom záujem), mohli si toto nové telefónne číslo navrhovateľa zistiť obdobným spôsobom. V súvislosti s touto námietkou súd poznamenáva, že navrhovateľ sa v doplňujúcom pohovore z 13.8.2014 (v ktorom okolnosti telefonických vyhrážok, resp. zmeny svojho telefónneho čísla prezentoval) odvolal na svoju výpoveď uskutočnenú počas vstupného pohovoru dňa 10.9.2013.Ako to však nepochybne vyplýva zo zápisnice z tohto vstupného pohovoru, navrhovateľ sa v tomto vstupnom pohovore žiadnym spôsobom nezmienil o telefonických vyhrážkach, resp. o vyhrážkach, ktoré by incidentu (jeho zbitiu) predchádzali. Podobne sa o žiadnych telefonických vyhrážkach nezmienil ani v priebehu podania vysvetlení, ktoré predchádzali začatiu konania o udelenie azylu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci - konkrétne že na jednom mieste odôvodnenia odporca konštatoval vysokú mieru korupcie na Ukrajine, avšak v ďalšom dôvodil, že nevypátranie vinníkov útoku nemožno pripisovať pasivite ukrajinskej polície a že odporca na jednej strane argumentoval možnosťou interného presídlenia sa navrhovateľa a na druhej strane odporca použil argument relatívnej bezpečnosti oblasti západnej Ukrajiny z ktorej navrhovateľ pochádza, resp. že je nesprávny záver odporcu, že v prejednávanej veci neboli naplnené predpoklady poskytnutia doplnkovej ochrany: Podobne ako predchádzajúce ani túto námietku súd neuznal ako dôvodnú. Pokiaľ ide námietku vo vzťahu ku korupcii na Ukrajine v spojitosti s pasivitou ukrajinskej polície: Niet pochýb o tom (čo konštatoval aj odporca), že na Ukrajine existuje relatívne veľká korupcia. Avšak skutočnosť, že tamojšia polícia nezistila páchateľov útoku na navrhovateľa (ku ktorému malo dôjsť v júni roku 1992) neznamená, že sa tak stalo dôsledkom skorumpovanosti konkrétneho policajného orgánu. Túto nepriamo vyslovenú domnienku prezentoval iba navrhovateľ. Naviac k tejto námietke súd poznamenáva, že navrhovateľ v roku 1993 Ukrajinu opustil a teda je reálna aj domnienka, že polícia páchateľov vypátrala, ale navrhovateľ sa o tom nedozvedel, nakoľko bol mimo ukrajinského územia. Naviac, aby tomu bolo tak, ako to navrhovateľ tvrdí, že totižto k nevypátraniu útočníkov z roku 1992 nedošlo preto, lebo otec jedného z nich mal priateľa na polícii v Užhorode, takáto skutočnosť nemohla mať vplyv na správné rozhodnutie odporcu. Navrhovateľom prezentovaný útok z roku 1992, resp. následný postup ukrajinskej polície nie je prenasledovaním z dôvodu navrhovateľovej rasy, národnosti, náboženstva, zastávania jeho politických názorov či príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ktoré sú jednými z dôvodov - predpokladov udelenia azylu (§ 8 zákona o azyle). Naviac tiež, keď navrhovateľ sám vo vstupnom pohovore výslovne uviedol, že dôvodom jeho vycestovania z Ukrajiny boli dôvody ekonomické - teda práca vo firme jeho priateľa, ktorý mal pôsobiť na Slovensku. Ďalším dôvodom, prečo tento prezentovaný útok nemôže byť dôvodom na udelenie azylu je skutočnosť, že od jeho údajného uskutočnenia do podania žiadosti o azyl uplynulo 20 rokov, pričom navrhovateľ sa aj po roku 1993 opakovane na Ukrajinu vracal. Teda objektívne nemôže existovať príčinná súvislosť medzi týmto útokom z roku 1992 a podaním žiadosti o azyl z roku 2013. Obdobne je tomu v prípade útoku, ktorého obeťou sa mal stať navrhovateľ v roku 2010 na Slovensku. Naviac ustanovenie § 8 zákona o azyle ako jeden z predpokladov jeho udelenia uvádza, že k prenasledovaniu, resp. k dôvodným obavám z neho, musí dôjsť v krajine pôvodu žiadateľa o azyl - v danom prípade na Ukrajine. Preto existencia navrhovateľom prezentovaného útoku ku ktorému došlo na Slovensku (a ktorého existenciu navrhovateľ slovenským štátnym orgánom ani neoznámil) objektívne nemohla viesť k udeleniu azylu. Pokiaľ ide námietku vo vzťahu k internému presídleniu navrhovateľa a k západného regiónu Ukrajiny súd sa domnieva, že navrhovateľ túto argumentáciu odporcu zrejme nesprávne pochopil. Inštitút interného presídlenia je totižto potrebné vo všeobecnosti vykladať v tom zmysle, že pokiaľ žiadateľ o poskytnutie medzinárodnej ochrany má obavu z existujúceho prenasledovania, pričom v rámci krajiny jeho pôvodu existuje oblasť (región) kde mu takáto hrozba nehrozí, musí predovšetkým využiť túto možnosť - teda presídliť sa tam, kde mu nič nehrozí a nie hľadať ochranu mimo krajiny svojho pôvodu. Preto konštatovanie odporcu, že región Zakarpatskej oblasti Ukrajiny je bezpečným nie je v rozpore s jeho konštatovaním, týkajúcim sa možnosti interného presídlenia. V súvislosti s výrokom o neudelení azylu súd poznamenáva, že jeho pozornosti neušlo, že sám navrhovateľ udáva rozdielne dôvody jeho napadnutia v roku 1992: Vo vstupnom pohovore totižto tvrdil, že ako policajt zasahoval v roku 1987 voči „mladým chalanom asi vo veku 19 rokov“, ktorí po odsúdení a výkone trestu prišli v roku 1992 za ním a zbili ho. Avšak v priebehu doplňujúceho pohovoru uviedol inú skutočnosť - že totižto ako policajt v roku 1987 zadržal muža, ktorý prepadol jeden podnik. Za tento čin bol aj odsúdený. Následne v roku 1992 ho jeho synovia napadli zato, že ich otca zatvoril a že je to za to odplata. I keď, ako to je uvedené v odôvodnení tohto rozsudku, toto navrhovateľom prezentované napadnutie z roku 1992 nemôže byť dôvodom na udelenie azylu, rozdielny opis dôvodov napadnutia (ak by k nemu skutočne došlo) svedčí v neprospech navrhovateľa. Pokiaľ ide o bližšie nekonkretizovanú námietku navrhovateľa, že v prejednávanej veci neboli naplnené predpoklady pre neposkytnutie doplnkovej ochrany, ani táto nie je dôvodná. Predpokladom poskytnutia doplnkovej ochrany ako jedného z druhov medzinárodnej ochrany je existencia vážneho bezprávia, definovaného v ust. § 2 písm. f) zákona o azyle. Odporca vyčerpávajúcim spôsobom správne a logicky odôvodnil neexistenciu žiadnej z týchto jeho foriem. Navrhovateľ nebol na Ukrajine nikdy trestne stíhaný. Ak sa v roku 1992 aj stal obeťou trestného činu (kedy mal byť zbitý útočníkmi), nestalo sa tak z dôvodov uvádzaných v ust. § 8 zákona o azyle. Naviac sa tak malo stať pred 20 rokmi a malo teda ísť o jediný útok voči nemu na Ukrajine. I keď fyzický útok na osobu spáchaním trestného činu nie je možné zľahčovať, predsa len v tomto prípade nie je možné takýto útok (ak sa aj stal) kvalifikovať ako vážne bezprávie v zmysle ust. § 2 písm. f) bod. 2. zákona o azyle. Pokiaľ ide o bezpečnostnú situáciu na Ukrajine je potrebné konštatovať, že prebiehajúce ozbrojené nepokoje sú situované výlučne do jej východných oblastí, susediacich s Ruskom, teda navrhovateľovi ani z tohto dôvodu nehrozí, že by v prípade jeho návratu bola ohrozená jeho osobná integrita. Súd tiež poukazuje na skutočnosti, uvádzane tak isto v napadnutom rozhodnutí odporcu, ktoré svedčia o účelovosti podanej žiadosti navrhovateľa o azyl: Predovšetkým takouto skutočnosťou je fakt, že navrhovateľ sa i napriek tomu, že ako dôvod svojej žiadosti uvádzal (okrem ekonomického dôvodu) aj obavu z útočníkov, ktorí ho mali v roku 1992 zbiť, opakovane vracal na ukrajinské územie. Ďalej to je skutočnosť, že o azyl požiadal až vtedy, kedy bolo slovenskými štátnymi orgánmi zistené, že sa na Slovensku dlhodobo zdržuje bez náležitého povolenia, teda ilegálne. Otázka ním prezentovaného napadnutia v roku 2010 je (ako to bolo vyššie uvedené) z pohľadu azylového konania irelevantnou, naviac nepreukázanou. Pretože námietky vznesené navrhovateľ voči napadnutému rozhodnutiu odporcu neboli dôvodné, pretože tiež navrhovateľ objektívne nesplnil predpoklady udelenia azylu - ním vyslovená obava nebola dôvodná, nepreukázal perzekúciu a ani jej hrozbu z dôvodov uvedených v ust. § 8 zákona o azyle, pretože aj prípadná (nepreukázaná) existencia útoku voči nemu ku ktorému malo dôjsť v roku 2010 na slovenskom území nemôže byť relevantným dôvodom udelenia azylu a konečne pretože odporca správne vyhodnotil a posúdil neexistenciu vážneho bezprávia v krajine jeho pôvodu, súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správné a zákonné. Nad rámec vznesených námietok si súd pokladá za povinnosť uviesť, že pri rozhodnutí v prejednávanej veci tiež zobral do úvahy skutočnosť, že v prípade navrhovateľa - keďže sa tento po dlhú dobu zdržuje na slovenskom území - ide v podstate o žiadosť podanú na mieste. Avšak aj napriek tomuto konštatovaniu je rozhodnutie odporcu správné. Je tomu tak preto, lebo v období od roku 1993, kedy navrhovateľ Ukrajinu opustil (a následne sa tam opakovane aj vracal) nenastali na Ukrajine okolnosti predpokladané ust. § 8 zákona o azyle v dôsledku ktorých by sa tam nemohol vrátiť. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).